ahojte, hanbim sa to tu pisat, ale neviem, ako dalej a rada si vypocujem nejake nazory. vcera som skoncila na psychiatrickej pohotovosti, kde ma vzali rodicia, lebo som sa doma vyhrazala, ze si podrezem zily. noz som si dala na zapastie a trosku aj porezala... doktorka ma chcela hospitalizovat, ale ja som odmietla, ked som tam videla tych psychopatov. vraj nie som chora, ale je toho na mna vela. roky trpim anorexiou a bulimiou, od malicka od 10. rokov mavam take stavy, ze si bucham hlavu o stenu ked sa nieco deje. posledne mesiace som strasne depresivna, vsetko mi je luto, stale placem. alebo druha stranka veci je, ze mavam akesi amoky, znicoho nic sa rozzurim, vsetko okolo seba by som porozbijala, nenavidim cely svet aj seba... neviem co mi je, neviem s tym skoncit. zit takto nechcem. neverim asi, ze sa z toho mozem dostat lebo to trva uz desat rokov. cez tyzden mam ist psychiatricke ale nechcem brat antidepresiva. bojim sa, ze ma budu brat ako cvoka. co ked ich budem chciet vysadit, a nebudem moct, lebo bez nich uz nebudem moct fungovat. co ked budem chciet mat deti v buducnosti? uz som totiz brala asi 2 antidepr v minulosti ale bez efektu. je mi strasne, boli ma hlava, nemam chut zit. do lekarskej spravy mi napisala nieco ako nevyrovnana osobnost, uzkostna depresivna porucha.
nechcem brat antidepresiva, ale chcem byt OK
fearer
elsa5.5
no,tie lieky asi brať musíš nie?to by si nemala vysadiť,,nie je nejaká vec s ktorej máš radosť na čo sa tešíš pri ktorej by si aspoň trochu zabudla na to čo prežívaš,prípadne dobrá kamarátka,priateľ,nejaké zvieratko,nejaké činnosti ktoré ťa bavia,práca ktorá by ťa bavila...,,bez tých liekov to asi nepôjde ešte RNG by Ti snád niečo poradil.
