Dobry den!Zaujimalo by ma,ak tu je niekto s poruchou osobnosti-ja mam hranicnu poruchu,alebo ak mate v rodine niekoho s takou diagnozou,ako to prezivate.Ak nou trpite vy,ci sa stretavate s pochopenim v rodine,ci sa vas snazia chapat a skutocne vam pomahaju.Alebo ak nou trpi vas blizky,ako sa k nemu spravate a ako on k vam.Ja som uz v koncoch,nikto nechape ako mi je,chvilu sa mi stav zlepsil,vsetko bolo aj doma lepsie.Ale teraz mi je zase strasne zle,nedokazem ani vyjst von,stale si ublizujem...casto byvam doma sama,nezvladam to,ale ak sa ma niekto snazi dostat von chytam zachvaty,radsej by som zomrela ako ist medzi ludi.Mam obdobia kedy idem,kedy sa na to citim,len ich je velmi malo.A prave vtedy,ked mi je najhorsie,tak mi vseci zacnu vsetko vycitat,som ta najhorsia na svete.Mna sa to samozrejme dotkne a taha ma to k este vacsiemu dnu,zase ma ovladaju sebaznicujuce myslienky,znova si ublizim...je to kolotoc,lebo ak to urobim,znovu si vypocujem ako vsetkych trapim a aka som neschopna.Akoby som to nevedela sama.Bola som dlho liecena-bezuspesne,mam za sebou i hospitalizacie.Je to pokoj na chvilku,kym sa nevratim do toho kolotoca.Mam pocit ze som na to celkom sama,kazdeho zaujima len to ako sa spravam-co robim,co nerobim,co by som mala robit.Nikto z rodiny sa so mnou nerozprava o tom ako sa citim,co ma trapi.Nie je im jedno co so mnou je,len nepozeraju na to co sa deje vo mne-tvrdia ze som zdrava-len nemyslim pozitivne,som leniva a bezcitna :(Mam priatela ktory ma tu este drzi,snazi sa mi pomoct ako vie,no ma toho tiez dost,nemam komu povedat ked mi je zle,tak vzdy volam jemu,viem ze nemoze prist,musi byt v praci,v noci musi spat.A este mu to velakrat polozim ked mi povie ze nevie co ma spravit.No tie pocity sa nedaju vydrzat,nedokazem byt v nich sama.Som uplne zufala.Budem rada ak mi popisete vasu situaciu,mozno chcem ja od svojej rodiny vela.Dakujem
Ako sa k vam sprava okolie - HPO
a kolko rokov to presne trva? a ake caste su tie vykivy, vies ich nejako ovplivnit?
Odpises mi prosim na mail?Nechcem si pisat tu.Myslim rodicov,ale aj ostatnu rodinu.Som mlada,pre muzov pritazliva.Mam vazny niekolkorocny vztah,predtym som mala vela znamosti,zoznamujem sa velmi lahko,ked mam take obdobie ze chodim von,tak mam vela priatelov,lahko ziskavam dalsich lebo sa rada zabavam,vtedy extremne rada.Vela veci ma zaujima,rada sa smejem a rozpravam.Ale tazko sa to hodnoti,lebo pravda je aj presny opak-ked mam obdobie ze nevyleziem z domu,nechcem byt medzi ludmi a nic nevladzem.Obidve som ja
tvoj vek?
Kto su "oni", o ktorych pises "vadi im" ? Tvoji rodicia?
Predsa by som len rada vedela pocet tvojich vaznych znamosti, nech sa zorientujem. Zoznamujes sa lahko ? Si pre muzov pritazliva (trocha zjednodusim: pekna) ?
ivana45-napisala som na e-mail.Ja nechcem byt sama,nie som neprijemna.Vadi im ze nic nerobim lebo nedokazem chodit do prace,nedokazem vyjst von.Vadi im ze si ublizujem,ze nezijem,ze nie som stastna...a co so mnou bude,co na to susedia...ale neriesia to co ma trapi,len stale dookola toto.Pisala som to hore,bola som hospitalizovana,aj som sa dlho liecila.Snazim sa byt stastna a najst to co by ma naplnalo,no neudrzim si nic dlho,nakolko to dobrovolne zahadzujem v stavoch ktore neviem ovladat.A este-chcem nieco ine ked mi je zle ako teraz,a chcem uplne ine ked mi je "dobre".Som iba jedna,nemozem si splnit protiklady,je to nemozne.Zblaznim sa z toho
Uvedom si, ze ked budes k druhym neprijemna, budu sa ti vyhybat. Nemusi to vsak vadit. Nie kazdy potrebuje k spokojnemu zivotu blizkost inych ludi. Ak je to tvoj pripad, nestane sa nic hrozne. Nemusis trpiet tym, aka si. Mozes cerpat uspokojenie z toho, ze budes uzitocna svojou pracou a v sukromnom zivote zit osamelo. Alebo sa najdes v praci pre nejaku nadaciu, dobrocinnost.. Nenechaj si vnucovat sablony, napr. ze spravnym zdrojom stastia je manzelstvo a deti a pritom praca "odtial-potial".
K tomu, aby si bola cennym clovekom, nepotrebujes manzela. Si "ina". Mozes mat "iny" zivotny program, proste - svoj.
Kolko mas rokov? Kolko "vaznych znamosti" si doteraz mala? Pracoval uz s tebou psycholog alebo psychiater ? Bola hospitalizovana pre psychicke problemy? Co si povolanim? Alebo studujes - co?
Sad20,trva to uz vela rokov,menim co sa da,prostredie,zivotospravu,konicky..aj ked mam vsetko ako ma byt,nic sa nemeni na mojom stave.Chcem zmenit seba-no vzhladom na neovladatelne vykyvy je to nemozne-neviem kedy mi je dobre,kedy som na spravnej ceste,lebo ked mam povznesenu naladu tak sa viem tesit,smejem sa-citim sa dobre.Ale potom lutujem co robim,lebo nedokazem to udrzat na uzde,stupnuje sa to,az kym nepadnem na dno a nezistim ze som minala peniaze za veci ktore nepotrebujem,mala som obrovske sebavedomie ktore neviem kde sa vzdy u mna zoberie a robila a hovorila som veci ktore som myslela tak skutocne iba vtedy.Nedokazem to ovladat,ja to vtedy tak chcem.No a ked som na dne,ako teraz,tak viem rozmyslat kriticky,az moc kriticky.A necitim sa dobre,ked sa to vystupnuje chcem vsetko co som budovala zahodit,len aby som si co najviac ublizila.Bohuzial tie stavy ovladaju moju mysel,neviem to udrzat v nejakom kompromise.Ako to pisem tak mam zase chut to uz skoncit,co je to za zivot?Nie som slaba,ani sa nelutujem..chcela by som to lepsie,stale sa snazim,stale odznova,nie je to spravodlive.Dakujem za radu,mozno mi to raz vyjde s tymi zmenami
hpo@centrum.sk
skus zmeny v zivote
