Zomrel mi starký

najhoršie je že človek si ani neuvedomuje, že už toho človeka nikdy neuvidí :( ja mám stále problém tomu niekedy uveriť...keď ma napadne niečo, čo by som mu chcela povedať a nemôžem..:(

PO tolkych ludoch co som stratil v svojom zivote by clovek povedal, ze si na to uz zvykne, ale zialbohu to nie je pravda. Jedine, co sa nauci je to lepsie maskovat pred druhymi a byt schopny normalnej cinnosti, aj ked mu trha vnutro.

ahojte, mne predvcerom zomrela moja babicka....stale mi je do placu, len co to vyslovim, alebo napisem... nebola chora, mala len tazkosti s pankreasom, mala zakazany alkohol, ale aj tak pila, ked si nasla dovod... a asi to jej bolo osudne, no nikto z rodiny to necakal, to je asi najhorsie, proste sme ju nasli u nej doma....bojim sa pohrebu, ci nevyplacem zo seba dusu...strasne lutujem, ze som s nou nemohla byt, ked umierala, ze bola sama, co by som dala za poslednu rozlucku :( toto mi je poucenim, ze treba ludom stale stale davat najavo lasku, dufam, ze ona ju odomna citila...

tiaa ja som s ním telefonovala (naposledy) deň predtým ako zomrel,,stihla som mu ešte povedať, že ho mám rada...človek je asi aj príliš sebecký,,chcieť mať človeka, ktorý má bolesti a trpí, trápi sa, viem, že teraz mu je lepšie...ale...je to také ťažké...:(( neprejde deň aby som na neho nepomyslela, a najhorším faktom pre mňa je prijať to, že ho už nikdy neuvidím (ako môže človek byť a na druhý deň nebyť)..proste ten pocit, aj keď býval 150km ďalej, vedela som, že tam je,,,teraz keď pôjdem pozrieť starkú, on tam nebude...aj keď ho tam Cítim, ale už mi nikdy nepodá ruku, neobjíme, nepobozká...
Možno sa niektorí smejete, ale ešte som takto nikoho nestratila (a dúfam, že to v blízkej dobe ani nezažijem znova) tak je to pre mňa také ťažké...kam ide tá duša vlastne? lebo v hrobe zostala len jeho schránka, ale jeho duša, jeho láskavosť, skromnosť, celý to aký bol,, to predsa nemohlo zaniknúť...:(( joj tak mi je ťažko,,a nič nepomáha, nič ma nebaví..cez deň sa tvárim že v pohode, stále niečo robím,, ale večer to vždy príde...

..viem presne ake je to tazke.mne zomrela babka pred par rokmi a stale ked si na nu spomeniem, tak mi je do placu..stale mam v hlave spomienku, ako som ju videla v nemocnici den prd tym ako zomrela a uz vtedy som neskutocne plakala..bolo to hrozne obdobie..bolo mi zle, nemohla som sa z toho spamatat..ale po case som sa pozbierala..skus nieco robit, cvicit, najdi si nejake aktivity pri ktorych aspon na chvilku na to zabudnes a tvoja mysel sa bude zaoberat niecim inym..dedko sa ma uz dobre, toto si povedz stale.

...úprimnú sústrasť...každý komu odišiel niekto blízky ťa určite chápe...u mňa to bol môj otec a pritom mal len 45 rokov. :-(

normálne som si poplakala pri príspevku aj reakciách naň...úplne to chápem čo prežívaš ja som stratila starkú pred 3 rokmi a doteraz som sa z tým nezmierila...myslím na ňu každý deň...ak pre nás niekto za života veľa znamenal, chýbať nám nikdy neprestane

dakujem za povzbudenie..on bol prvý z blízkej rodiny, čo mi zomrel, tak prvýkrát viem aký je to pocit...:(( stále ho niekde čakám, že ho uvidím, ešte tomu niesom schopná uveriť, že je to reálne,, včera bol pohreb, neviem kedy to prestane aspon trochu bolieeť? :(( Snažím sa hovoriť si, že on neumrel, lebo duša zostáva v človeku, ktorý ho ľúbi, a ja ho budem ľúbiť, kým budem nažive :((((

Uprimnu sustrasť.Dostaneš sa z toho len treba trošku času.Aj ja mám smutok,pred týždnom v piatok mi zomrel svokor.Zajtra tomu bude týžden,ako sme mali pohreb.Mám tiež dve dcéry,/12-10/tiež im veľmi chýba dedo.Veľa sa s nimi rozprávam o tom aký bol chorý,že takto je mu už lepšie.Pritom aj mne veľmi chýba,často sme boli spolu,býval na našej ulici.Taký je život...

Ahoj katusska viem co asi prezivas ja som to prezila pred rokom.Umrela mi moja starka nedokazala som sa cez to preniest ale postupom casu to preslo .Nikdy na nu nezabudnem bola to moja druha mama ,ale ten smutok prejde ver mi a musis sas tym zmierit ,lebo si len samej ublizujes .Drz sa moja.