Cítim sa nanič. Urobila som blbosť. Roky puberty mám už dávno za sebou, ale zachovala som sa ako dokonalá pubertiačka.
Dlho som znášala, že sa mi priateľ nevenuje, tak ako som si predstavovala, tak ako by to podľa mňa do vzťahu malo vyzerať a keď to už bolo na mňa moc, tak som vybuchla v najnevhodnejšej chvíli a všetko mu to vykričala: že sa mi nevenuje, že mi nezavolá z vlastnej pohnútky, že sme spolu, len keď to jemu vyhovuje, že mi nepovie, či ma má rád a pod.
Najradšej by som sa zakopala pod zem :), tak mi je to teraz trápne. Ako nejaká sopľaňa som fňukala pred ním.
Mala som to riešiť ináč, ale už to bolo na mňa veľa...
