Ahojte.
Môj problém spočíva v nezamestnanosti. Som absolventka a prácu si hľadám už 10 mesiacov, ale stále nič. Prvého trištvrte roka som bola naladená pozitívne, oddýchla som si od stresov po štátniciach, venovala som sa sama seba a svojím záľubám a verila som, že sa čoskoro zamestnám.
V poslednom období to však ide som mnou dolu vodou – psychicky. Moje zmýšľanie sa stalo pesimistickým, trpím sebaľútosťou, nervozitou, depresívnymi náladami, záchvatmi plaču, vyhýbam sa ľuďom, pretože ma ich otázky ohľadom hľadania práce nesmierne deptajú (zdá sa mi, že každý naokolo si prácu našiel oveľa rýchlejšie a ľahšie ako ja), úplne som sa uzavrela do seba, stýkam sa len s rodinou, pripadám si neschopná, mám pocit, že neviem nič poriadne, čo ma uživí... Je toho dosť.
Keďže sa v podstate nemám komu vyrozprávať, pretože som typ, ktorý si vypočuje priateľov, ale sám sa ich neodváži zaťažovať svojimi problémami, píšem sem. Viem, že nie som sama jediná s podobnými problémami – chcela by som sa spýtať, ako odstrániť všetky tie negatívne emócie a prežívanie? Ako sa zbaviť tej strašnej nervozity a podráždenosti, ktorá ma dohnala už tak ďaleko, že nezvládam ani vyvenčiť psa bez toho, ma to nedohnalo na kraj psychického zrútenia? A so vzťahmi je to ešte horšie, mám pocit, že už neviem reagovať inak ako krikom a agresiou. Nedokážem sa upokojiť a ľudia mi celkovo lezú na nervy, nemám chuť s nikým komunikovať.
Takže ako sa upokojiť? Ako sa dostať z tohto psychického naladenia, ktoré mi môže hľadanie práce len sťažiť alebo znemožniť? Ako dosiahnuť, aby som bola ako-tak šťastná v mojej situácii?
psychické problémy kvôli nezamestnanosti
Ďakujem za rady a názory. Odbory, ktoré som vyštudovala, ma bavia. V školách však uprednostňujú absolventov učiteľských predmetov.
Čo sa týka absolventskej praxe, na tú už nemám nárok, pretože mám 26 rokov.
O zahraničí som nejako vážne neuvažovala, mám dôvody, pre ktoré chcem zostať na Slovensku.
Dobrá správa - dnes som bola na prechádzke v meste a náhodou som našla odchodík, v ktorom hľadajú brigádnickú výpomoc. Keď ma budú potrebovať, zavolajú ma. Pekne načasované, nie? Som zvedavá, či sa teraz trochu upokojím a či sa zmierni moja nervozita. Naďalej však pokračujem v hľadaní niečoho blízkeho môjmu odboru, možno skúsim aj dobrovoľníctvo.
Ahoj a neskúšala si absolventskú prax? ak máš do 25 rokov, môžeš ju robiť na nejakom úrade...je to síce na 3 mesiace, ale budeš medzi ľudmi, začneš niečo robiť a to ťa povzbudí aspoň trochu..
skus si najst na nete nejake dobrovolnicke aktivity (www. dobrovolnictvo.sk). popri tom si mozes aj hladat pracu...
aspo ta to vytrhne z toho stereotypu trochu.
suhlas s m74, ked nie po znamosti, tak ber hocijaku pracu, niekde zacat musis, necakaj nic extra, zacni hoci brigadami, ziskas aj nove kontakty, vpadnes do pracovneho cyklu, aj ked moc nezarobis, nebudes sediet doma a depkovat. tak si skor najdes nieco lepsie. a kazda skusenost sa ti zide. v zivotopise to uvadzat potom nemusis, ked budes hladat kvalifikovanejsiu poziciu.
to co opisujes prezivaju mnohi bez prace, je to syndrom, ktory sa zacina vyvijat cca pol roka po tom ako je clovek bez prace...jedina sanca je neizolovat sa, hladat pracu ako sa len da, nevzdavat sa, kazdy mame svoje predstavy o praci, takisto by som nesla za poistovacku a o zahranici kvoli diete som tiez neuvazovala...urcite sa vsak najde nieco co by si skusila, niekedy aj mimo odbor, bez toho, aby si podliezla svoje poziadavky, nevzdavaj sa...ja som skoncila socialnu pracu ako dnes mnohi...ale nenasla som sa v nej a tak pracujem uplne inde....zaklad je si zachovat pracovne navyky, rano pekne vstat a upravit sa, precitat novinky s inzeratmi, prestudovat internet, ist do mesta medzi ludi poobzerat sa...len nezufat....
a co tak zahranicie taliansko alebo ine krajiny, mas dvere bdokoran otvorene, si mlady clovek, plny nadsenia a chcenia, prace je velmi vela, ... napis Tvoj nazor rada Ti pomozem, ...
Veď si si mala urobiť nejakú pedagogiku a ísť normálne učiť na strednú alebo základnú. Baví ťa vôbec tá história alebo sociológia??
Rodičia kontakty nemajú, celý život robili v jednom podniku, ktorý sa týka chémie, čiže je to absolútne mimo mňa.
Niečo skúšam stále, posielam si žiadosti, ale keď človeku x krát odpíšu "je nám ľúto", nepovzbudí to. Myslíte, že by malo väčší efekt chodiť sa pýtať na voľné miesto osobne?
Nájsť prvé zamestanie, keď je človek bez praxe a navyše vyštudoval "blbý" odbor nie je ľahké. Ako radí ja12345, skús hľadať prácu pomocou príbuzných a známych, v podstate všetky lepšie zamestania som získal pomocou takýchto kontaktov. Raz som bol nezamestaný 6 mesiacov ( z toho prvé 3 som sa hľadaním práce moc nepretrhol ) a mal som už potom z toho taký blbý pocit ( že som neschopný, nepotrebný a pod.). A kľudne sa zmestnaj aj na trošku horšom mieste ( z hľadiska kvalifikácie ), získaš aspoň nejakú tú prax a skúsenosti. Nehovoriac o tom, že buď môžeš postúpiť vyššie, alebo si popri tom stále v kľude hladať niečo lepšie.
mas aj statnicu z anglictiny? nechces skusit ucit anglictinu na nejakej jazykovke alebo v skole?
Rodicia nemaju nejake kontakty v pracach ktore robia?
Skus cez surodencov, znamych, je vela inzeratov na ucitelov, mozno na zaciatok by ti to stacilo...
