Takže začal by som tým že sa bojím byť šťastný. Bojím sa tej veľkej zmeny. Stále mávam zovretý žalúdok a zrazu mám byť usmiaty a pohodový namyslený drbo ktorého má každý rád? Akože ako introvert sa cítim výnimočný pretože vidím veci ktorý si blbý extroverti kvôli svojej uponáhlanosti ani nevšimnú. Ale niekedy by bolo asi lepšie ísť s ostatnými (s väčšinou) ako keď sa naše chodníky rozchádzajú. Ja idem do tmavého lesa ktorý ma fascinuje svojou tajomnosťou a nebezpečím. Určitým spôsobom ma smútok uspokojuje a ukludňuje. Proste sa bojím že ak budem šťastný tak všetko stratím a nič mi nezostane. Dokonca ani ten sprostý smútok. Ja som introvert a z mojej pozície si nemôžem dovoliť stratiť aj to málo čo mám.
Nemal som v posledných rokoch šťastie a tak som si akosi zvykol na samotu a smútok. Teraz ale nastal bodový zlom kedy by som to chcel zmeniť. Ale ja sa proste bojím byť šťastný. Je to niečo nové čoho sa bojím. Hlava mi hovorí že si šťastie nezaslúžim, ale to bude asi tým že som šťastie 4 roky nepoznal. Ide len o zvyk. Vedelli by ste mi poradiť ako nebyť hanblivým, introvertným k*kotom? Fakt ma to začína srať. Smútok prekročil hranicu a už mi začína hrabať. Nemám nikoho komu by som sa s niečim porozprával alebo zveril. Chýba mi ludský kontakt. Stačilo by keby niekto prišiel a povedal že všetko bude lepšie. Nie úplne dobré ale len lepšie. A rodičom sa nezverím lebo s nimi mám neutrálny vzťah. Niekedy som to aj skúšal ale majú iné zmýšlanie a nechápu ma. Pomali si začínam myslieť že je chyba vo mne. Ale to nie je úplná pravda. Viem že toto si nahovárajú aj iný ludia. Ale ja ešte dokážem ako tak normálne uvažovať.
Jasne popísal som tu možno nezmysli alebo čo ale za prvé aspom som sa o tieto sračky s niekym podelil a za druhé ak mi niekto poradí a pomôže budem fakt rád že na mňa nikto nesere.
Ďakujem za rady, pripomienky a ostatné srandy.
