Čo je toto za život... mám právo to ukončiť?

Príspevok v téme: Čo je toto za život... mám právo to ukončiť?
zúfalááá

Dobrý deň... viem, že s týmto by som mala isť skôr za psychiatrom, ale viem, že on mi nepomôže. A tak isto viem, že veľa ľudí má horšie problémy ako ja, len by som chcela vedieť čo by ste robili na mojom mieste. Tak v skratke moje životné trápenie.

Keď som mala 6 narodil sa môj brat, vtedy od nás otec odišiel, mama bola zúfala a v noci chodila zvoniť jeho frajerke a nechávala ma stáť pred dverami, čakala kým sa zobudia a zoberú dnu, a išla domov. Nenávidela som ich rozbroje, a bolo mi ľúto maminky, ktorá už nevedela čo ma spraviť, aby sa k nám vrátil, raz sa chcela utopiť pred mojimi očami, ale ona mi raz povedala, že ak to bude chcieť spraviť nech sa nebojím, že ona ma neopustí. Tak som len sedela na brehu a pozerala sa ako otec za nou uteká. Vtedy som pochopila, že aj keď mam 7 musím byť mame oporou, a že nie je šťastná. Moje detstvo skončilo.
V škole som bola šikanovaná 9 rokov, a na strednej som tiež nepochodila dobre. Otec sa k nám vrátil po skoro 11tich rokoch, a vedela som, že jeho sen je aby som šla na Obchodnú akademiu, šla som len kvôli nemu, keď sa ale vrátil, bolo to strašné nevedeli sme si na seba zvyknúť. A ja som začala rebelovať, musela som odísť zo školy,a ísť na druhú. Vtedy som začala byť pre našich neschopná. Keď som mala 18 znásilnili ma dvaja muži. Prestala som veriť ľudom, a už vôbec som neverila, že v živote môže byť niekto šťastný. Mala som pár vzťahov, ale narážala som len na žiarlivcov, násilníkov, neschopných a chorých chalanov... každý mi zlomil srdce, lebo už len byť s chalanom, bolo pre mňa veľké sebazaprenie a pokiaľ som už mala vzťah, tak až keď som mu začala veriť. Celý život sa somnou ťahali zdravotné problémy. Našla som si ale super chalana, zasnúbili sme sa, stál pri mne aj keď to bolo najhoršie. Mala som uja ktorý mi bol otcom, keď náš odišiel. Z jedného dňa na druhý zomrel. O mesiac na to dostal môj dedko rakovinu, a nebola nádej na uzdravenie. Prerušila som školu, a šla ho s babkou doopatrovávať, s maminou na striedačku. Keď prestal dýchať začal krvácať z ust a z .. odkiaľ to šlo, snažila som mu dať umele dýchanie ale nepodarilo sa mi ho oživiť. Zomrel tri mesiace na to ako môj druhý otec... pod mojimi rukami. =´(... Potom to šlo dolu vodou, choroba, antidepresíva. Rozhodla som sa, že cele leto budem robiť, každý boží deň. Chcela som zarobiť a s priateľom sa odsťahovať, začať nový život. Po lete plnom stresov, som skončila v nemocnici, kde ma operovali. Ešte ale deň pred nástupom, sa mi snúbenec priznal, že ma podviedol... ďalší koniec, ďalšie sklamanie a len kopa bolesti. Zobrala som to celkom dobre, asi som musela, aby som sa pozbierala aj zdravotne. Čoskoro som v kamarátovi našla lásku, našla som v ňom všetko čo som hľadala. Po pol roku sme sa chceli brať, mať deti... proste sme si sadli, bývali sme spolu a fungovalo to, jeho rodičia ma mali radi, moji jeho proste super... Ale niekde sa stala chyba. Prišlo ťažké obdobie, a lekári mali podozrenie na rakovinu, chodila som po vyšetreniach a bola nervózna lebo som nemala zrazu nikde podporu. On sa zmenil, pri jednej z obyčajných hádok ma vyhodil z domu, nechcela som už viac žiť. Bez toho aby sa moc snažil som mu dala šancu veď ho predsa milujem. Pár dní pred tým, kým mi mali prísť výsledky som bola nervózna, plakávala som a bola som podráždená... Prišla ďalšia hádka, ale pri tejto som bola ticho, 3 hodiny ma urážal, ubližoval slovne a ponižoval. Neviem, čo sa stalo, obviňoval ma z vecí, čo sa ani nestali. Neviem čo sa stalo, ja som nebola schopná vravieť, nebola schopná sa pohnúť... Je možné aby som prišla o ďalšieho milovaného? Je možné, že namiesto toho aby ma podržal mi podupe srdce? Zaslúžim si to? Niečo sa vo mne počas tých hodín stalo, ako keby som zomrela, len moje telo ostalo ako zombie... prešlo od vtedy 5 dní a ja nie som schopná žiť. Rakovina sa nepotvrdila ale už je mi to jedno, žiť nechcem. Doma je to neznesiteľne zlé, zdravie je na nič, lásku som stratila, a keďže bol žiarlivý stratila som aj priateľov. Bývala som u neho, a nikam nechodila, nezdvíhala telefóny len aby nebol dôvod na hádku... Nemám nič... Ostali mi len oči pre plač a na nič iné nemyslím len na smrť... niekedy sedím celé hodiny a čakám, že to príde samo, ale také šťastie mať ja nebudem =´( =´(

bella12

Zúfalá,

nehľadaj potvrdenie svojej hodnoty len v tom, keď Ťa iní majú radi. Si výnimočná, krásna a veľmi potrebná bez ohľadu na to, či Ti iní preukazujú svoju lásku, náklonnosť alebo nie. Čo si o sebe myslíš Ty, aký je Tvoj vzťah k sebe samej? Nepodceňuješ sa a nemyslíš si podvedome, že vzhľadom na všetky tie sklamania a rany od iných počas Tvojho života si ani nič dobré nezaslúžiš? Nie je to pravda, never tomu. Možno potrebuješ byť chvíľu sama, neviazať sa na niekoho, nevkladať doňho všetky svoje nádeje a hľadať v ňom svoje potvrdenie. Možno naopak potrebuješ spoznať samu seba, začať si seba vážiť, aby si Ťa začali vážiť aj iní, nájsť si nejaké záľuby a rozvíjať ich. Zaslúžiš si skutočnú lásku, vernú a obetavú, a na takú sa oplatí čakať aj dlhší čas. Nechci všetko hneď, buď trpezlivá a neboj sa, že sa taká láska v Tvojom živote neobjaví. Určite na Teba čaká, len ešte nie je ten správny čas. Maj na lásku vysoké nároky, Ty máš byť dobýjaná, obletovaná, skutočne milovaná. Oplač svoju bolesť ale neľutuj a nesmúť dlho za mužom, ktorý Ťa bol schopný takto zraňovať.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne...(Pavlov Hymnus na lásku)

Možno by Ti priniesla trochu úľavy a povzbudenia kniha Očarujúca od Johna a Stasi Eldredge. A zároveň by si sa dozvedela úžasné veci o sebe - o svojej ženskej duši a o tom, aká si dôležitá.

Všetko v našom živote má zmysel a aj z tých najbolestnejších chvíľ sa dá vyťažiť niečo dobré. Teraz to pravdaže nemusíš / nemôžeš vidieť. Všetky tie trápenia urobili z Teba silnú a výnimočnú ženu a ani o tom netušíš. Nevzdávaj sa ...

janaxxx

Tvoj život vyzerá ako zo zlého filmu. Je pravdou ale to, že z detstva si berieme všetko do dospelosti. Nečudujem sa preto, že si sa dostala do takého to štádia života, že ťa život omrzel. Sklamali ťa ľudia, u ktorých si hľadala oporu. Možno to na tých tvojich partnerov bolo priveľa a nezvládli vzťah s tebou. Aj tak si myslím, že si silná osobnosť a preto by si sa psychicky mala pozbierať a nabrať silu a sebadôveru. Ty ju vlastne ani už nemáš, neveríš vo vlastné sily. Predsa ta nemôže položiť v živote to, že každý muž ťa sklamal, lebo bol slaboch a ver mi, muži, ktorí nevedia riešiť v živote dôležité veci, sú o ničom, takže nemá ti byť za čím smutno. Nájdi si prácu, ktorá ťa bude baviť ak je to možné, tým si nájdeš aj nový okruh ľudí, chodievaj von medzi ľudí a rozprávaj sa s každým, s kým sa to len dá. Ak budeš v psych. pohode, všetko sa bude zdať iné. Veľa šťastia.

mimkaa3

no pržila si toho teda veľa a veľa ľudí asi v živote neprežilo toľko ako ty, dávno by to už vzdali a prto klobúk dolu pred tebou. preto si myslím, že teba to šťastie iba čaká a aj keď to možno nebude hneď, ale treba vydržať a trošku k tomu napomocť. nebuď len doma lebo tým sa len trápiš aj keď plač pomáha, ale tebe už nie. skús sa trocha poprechádzať po prírode a maj nejaké iné myšlienky...zober so sebou aj kamošku a skúste si spraviť nejaký program aby si prišla na íné a hlavne aby si nebola sama. verím, že ti bude lepšie a že v živote nájdeš aj ty šťastie. prajem ti to veľmi, veľmi

Krásny život

Žena je ako kvet o ktorý sa treba starať.Škoda, že dnešné ženy si nevážia tých a nie sú im vďačné ,ktorí chcú mať zodpovednosť za ne! Nie sú svetový ale obyčajný a jednoduchý.
Chcú princa a bohatého, ľahký život, rozkazovať atď.Starosť o niekoho neznamená, že ho budem nosiť na rukách.Život je vážna vec, škoda že nie sú školy na prípravu do života !
Samo sa nič nenaučí a ľudia naučení o živote robia menej chýb a menej znášajú dôsledkov v živote.Niečo Vás naučia rôzne náboženstva,niečo rodičia,čosi spoločnosť ale na normálny život potrebujete vysokú školu z oboru psychológie.A to z nás má veľmi málo ľudí diplom, že niečo zo života vie.A ešte aj oni sa musia po škole veľa učiť.
Kde sa my hrabeme!!!, keď nie sme do života pripravení a nemal nás to kto naučiť! Potom sme v živote otlkaný od kade koho a nevieme kam z konopí.Zdá sa nám , že nás všetci využívajú a nik nás nemá rád! Treba hľadať zmysel svojho života a správnych ľudí, trebárs aj u duchovných a byť užitočný ale nedať sa využívať!!!!

jajka001_

nie si zodpovedná za nic z toho čo tu opisujes, ani za hadky tvojej mamy s otcom ani za nic ostatné. ano, ako píšu baby, vezmi zivot do svojich ruk a hladaj sama svoje stastie, nespoliehaj sa nikdy na ostatných. drzim ti palce, ťažký život, silná osobnosť, zvládneš neuveriteľné veci, ver si!

Hugo881

Pridám sa aj ja, hoci v danej problematike som laik. Určite nič nekonči.. Ty niesi majiteľom svojho tela, máš ho len v prenájme! Všetko hoď za hlavu. Skús si zarobiť aspoň trocha eur a zober sa do sveta. Objav krajinu, v ktorej ti bude dobre. Anglicko, Nemecko, Francúzsko, USA, pokús sa nájsť si tam prácu, ubytovanie. Nový svet, noví ľudia, nové zážitky. Otvor oči a začni žiť život taký, aký ho chceš mať...

zuzkalinka

Skus si najst novu pracu v novom meste..dokaz sama sebe, ze si silna a ze sa mozes spolahnut sama na sebe..spoznas novych ludi , istotne prides aj na nove myslienky...
Velmi ti drzim palce

HighPriest

Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej,-S.Hawking