Pamatam si na tie dni ked som zostala sama... Bolo to zaciatkom septembra minuleho roka. Maturitny rocnik a zrazu koniec.. Strasne zufalstvo, smutok , hnev a vycitky „Vidis toto si dopustila svojou nerozhodnostou co vlastne chces“ .... V nasom vztahu nastalo zvlastne obdobie ked som mala 17 rokov- on o 8 viac.. Potom sa to ako tak normalizovalo, A ja som si az potom uvedomila kolko veci som mohla spravit INAK... Neznasam vycitky , neznasam chvile a pocity ked zistim ze vsetko mohlo byt inak... Dat sancu. A ja som ju nedala. On ma opustil, nasiel si druhu a ja... Tie prve dni a tyzdne boli strasneee... Iba som plakala , listovala si jeho fotky, pustala si „nase pesnicky“ a vedela ze on je zatial s inou .. Bola som presvedcena ze uz nikdy skutocne nikdy nebudem stastna. Aj som pisala na toto forum a moja tema tu bola nie raz rozoberana. Dnes po pol roku uz vidim veci inak .... A som rada ze je to tak ako to je . Sice obcas ma prepadnu myslienky co asi robi , ako sa mu dari ako sa ma.. Nekontaktujem ho , Nemozem a nechcem ,... nechcem si vyvolavat bolest . Spomienky. Myslim ze som pripravena na novy vztah lasku ... Znova lubit ...
Touto temou len chcem povedat ze aj ja som „overeny priklad“ ze clovek sa asi naozaj zo vsetkeho musi spamatat , musi to proste preboliet . A nikdy som si nemyslela ze to preboli !!! Aj ked zabudnut sa NEDA... Clovek nie je chladny stroj , je to citiaca bytost so srdcom....
Drzim vsetkym palce, aby tieto stavy zazivali co najmenej , pripadne vobec... A kludne napiste co aj vam pomohlo prekonat bolest , spomienky, pocity.....Alebo ked ste neskoror zistili ze ste spravili chybu- tak ako ja v mojom pripade . ... Budem rada. :-)
