Prekvapilo ma koľko mladých ľudí približne v mojom veku sem píše o tom ako stratili zmysel života. Viem o čom píšu, pretože som to zažila aj ja. Mám otca alkoholika a matku, ktorá mi stále pripomína, že som sa narodila len preto, aby som zachránila vzťah a keďže sa mi to nepodarilo, nenávidí ma a každý deň sa na mne musí vyventilovať a bije ma, keď príde z práce. Je to taký rituál už odmalička. S mojimi spolužiakmi si tiež nerozumiem. Nemám žiadnych kamarátov, pretože som príliš tichá a nezaujíma ma to, čo mojich rovesníkov. Vlastne sa to stále opakuje. Ráno idem do školy, potom domov-mama na mna kríčí, alebo idem k otcovi, ktorý je stále opitý. Tento kolotoč by prestal po čase baviť asi každého. Ešte nedávno som bola ako zombie. Nič ma nebavilo, stále som bola smutná, o nikoho som sa nezaujímala a nikto sa nezaujímal o mňa. Chcela som sa zabiť aby som už mala konečne pokoj. Nemala som žiaden zmysel života, žiaden cieľ, nikoho a nič, prečo by malo zmysel tu byť. Cítila som sa nepochopená a zbytočná. Aj som bola. Tak som zrazu začala venčiť psov v útulku a teraz pomáham aj inde. Už viem, že má môj život nejaký zmysel... to čo robím ma vúbec nebaví a všetko sa mi zdá rovnako nudné a nezaujímavé ako predtým. S rozdielom, že som si už prestala vyčítať, že tejto planéte len míńam kyslík. Neviem, či som blázon, či je to nejaká forma depresie, ja totiž momentálne nie som ani smutná ani šťastná. Ja nič necítim. Ja len tak prežívam. Ale napriek tomu sa nedokážem zabiť. Vždy si predstavím to množstvo ľudí a zvierat ktorí potrebujú pomoc a preto sa oplatí žiť. Neviem prečo, ale takto by mohol rozmýšľať každý človek, ktorý má pocit, že jeho život už nemá zmysel... mne totiž samovražda pripadá egoistická. Síce ňou človek vyrieši svoj problém, ale keby sa nezabil mohol by pomôcť iným. Možno som nikdy nebola až v takej hlbokej depresii aby som to vedela pochopiť a možno mi v tom bráni aj moja flegmatická povaha. Totiž najhoršie čo sa mi môže stať je, že umriem... a zo smrti strach nemám. Predpokladám, že ak to niekto dočíta, nebude so mnou súhlasiť. Možno ma trošku ospravedlní môj relatívne nízky vek a s ním spojené hlúpe názory:) Mala som len potrebu niekde to napísať. Tak mi to dúfam prepáčite... :)
nie je samovražda egoistická?
je to proste zufalstvo, v zufalstve robime zufale ciny, no neviem uz z toho co som zazil, ked som bol zufaly a urobil som nejaky zufaly cin neskor ked som sa nad tym zamyslal tak mi to pripadalo strasne hlupo vlastne egoisticky , je to ako keby ste nevedeli prijat prehru a to je egoisticke. Ked chce clovek spachat samovrazdu je vo velkom citovom rozpolozeni. Takze neviem, s nazorom ze to nieje sebecke by som moc nesuhlasil, pretoze by to bolo skor subjektivne, a kedze kazdy vyjadruje veci subjektivne tak samozrejme aj nazory su ine.
Tym som chcel povedat ze clovek by mal skor opisovat stav PO pokuse o takyto zufaly cin a nie dovod preco to clovek chcel spachat.
Ale je to proste skrat to je jednoducho fakt ktory nejde popriet.
vyjadrujte sa a odsudzujte az po tom, ak zazijete na vlastnej kozi stav, ked budete mat v mozgu zmenu biochemickych procesov, ktore sa volou nedaju ovladat a jednoducho prestane jestvovat u vas pud sebazachovi.
nje je to ziadny egoizmus, ani slabosstvo.
je to chorobny stav mozgu a nasledne sa menia pudy- teda aj vrodeny pud sebazachovy.
je to proste zufalstvo, v zufalstve robime zufale ciny, no neviem uz z toho co som zazil, ked som bol zufaly a urobil som nejaky zufaly cin neskor ked som sa nad tym zamyslal tak mi to pripadalo strasne hlupo vlastne egoisticky , je to ako keby ste nevedeli prijat prehru a to je egoisticke. Ked chce clovek spachat samovrazdu je vo velkom citovom rozpolozeni. Takze neviem, s nazorom ze to nieje sebecke by som moc nesuhlasil, pretoze by to bolo skor subjektivne, a kedze kazdy vyjadruje veci subjektivne tak samozrejme aj nazory su ine.
Tym som chcel povedat ze clovek by mal skor opisovat stav PO pokuse o takyto zufaly cin a nie dovod preco to clovek chcel spachat.
Ale je to proste skrat to je jednoducho fakt ktory nejde popriet.
psychicku....jasa.
lost- lenze je to ako v pretekoch.....niekto zvladne zataz a pride do ciela a niekto tu zataz proste psychicky nezvladne a konci.
Ak sa nad tym zamyslim a ked ma clovek nevyliecitelnu avsak extremne bolestivu chorobu, tak zacinam trosicku pochybovat ci je to egoisticke.
Ono su take choroby kde ludia vyslovne len trpia a aj tak nevyhraju ten boj..
Lenze kde su hranice na takuto kategoriu, a kto by mohol za pacienta rozhodnut? Asi nikto, avsak sam pacient moze byt znacne ovplyvneny, cize ktovie ci rozhodne "zdravym rozumom"..
Ale zabijat sa pokial zdravie sluzi je podla mna egoisticke, ale to by nevadilo, avsak je to zbabele :-)
Jasne ze by mi mohol niekto oponovat ze "neviem co preziva", ale na to su tu ludia, ked si uz sam nevie pomoct...
Vsetko sa da riesit, chce to len cas, lebo trpezlivost zlato prinasa, to je svata pravda..
Clovece, ved zivot sa tak rychlo dokaze tak neuveritelne otocit v tvoj prospech, ze zabijat sa je velka skoda! A koho skoda asi ? ;o)
Ok moze byt.
tak to bolo moc pekne Help -suhlasim
nikdy nevieme co nas k takemu cinu dozenie je to urcite skrat alebo zufalstvo
